Asi pred dvoma týždňami som pozeral reláciu Kinobox, v ktorej zrazu začali rozprávať o slovenskom filme O dve slabiky pozadu, a nielen rozprávať, ale z neho pustili aj ukážky, kde som uvidel hlavnú hrdinku, ktorú stvárnila Zuzana Šulajová. (vpravo)
Ani som nevedel, že také pekné herečky máme na Slovensku
, a naviac aj príbeh vyznieval celkom zaujímavo: zo súčasnosti a pre mladých
Příběh Zuzy, bývalé dětské hvězdy a současné studentky historie umění, která putuje mezi vztahy, lidmi, realitou a fikcí, a uprostřed všeho toho zmatku se snaží najít samu sebe. Film je mozaikou skutečných a snových situací, ve kterých se Zuza ztrácí ve snaze získat od života co nejvíc v co nejkratším možném čase. Zuza je svobodná, finančně nezávislá a populární, přes to všechno ale vandruje sem a tam, od jednoho člověka k druhému. Nemá žádný trvalý vztah ani silná pouta k rodině, která by do její chaotické existence přinesla nějaký řád.
So slovenskou filmovou tvorbou je to bieda, to všetci vieme. Aj keď nejaký ten film, dva, za rok vzniknú, tak väčšinou je to nejaká strašná dráma o ťažkom živote, alebo je film až príliš umelecký, aby ho mohol pochopiť aj normálny divák... a tak sa väčšinou nedostane ani do kín.
Posledný slovenský film, na ktorý sa pamätám, a viem, že išiel aj v kine, sa premietal snáď už aj pre piatimi rokmi.
Rozhodnutie bolo jasné, musím využiť šancu a vidieť ten film. Začal som blúdiť internetom, až som zistil, že bude premietaný v rámci festivalu Dny Evropského filmu v mojom obľúbenom kine Světozor.
Pred začatím predstavenia mala jedna teta príhovor a vrámci neho nám predstavila aj režisérku/scenáristku Katarínu Šulajovú (Zuzkinu sestru)... a že po skončení nám zodpovie aj na otázky... to som bol teda zvedavý... ale predstavenie už začalo.
Hodnotenie:
Bol to taký ľahší príbeh, ale mne to vonkoncom nevadilo, ja som bol vďačný už len za to, že to bol slovenský film, a naviac časť z neho sa odohrávala aj na internáte, kde som prežil svojich 6 rokov štúdií. To bol pre mňa ten najväčší emocionálny prínos. Totiž si ešte živo pamätám, ako asi pred troma rokmi okolo nás ťahali rôzne káble na vedľajší blok, pretože tam niečo natáčali. Možno to bol tento film, a možno nie, pretože vtedy sme nezistili nič podrobnejšie. Ale izba z filmu mala iné dvere ako tie vo vedľajšom bloku, tak buď tie dvere vymenili, alebo to bolo natáčané na inom bloku. Ale nevadí... intráky vyzerajú aj tak vznútra všetky rovnako.
Ale aj tak s tým internátom to bola dosť sranda. Hlavná hrdinka Zuza sa od detstva zaoberala dabingom a reklamou a mala vcelku slušný príjem... jazdila na najnovšom Citroëne C3, perfektne sa obliekala a nebol pre ňu problém odskočiť si na víkend do Paríža... ale v skutočnosti, ľudia s takýmito možnosťami by na intráku v izbe s ďalšími dvoma ľuďmi nevydržali ani chvíľu a boli by dávno na priváte. Takže asi tak.
Inak som postrehol viacero vtipných scénok a hlavne to bolo také mladé a svieže... presne to čo chýba slovenskej kinematografii, príbeh, kde je jednak humor a hlavne je najmä o príjemných stránkach života.
Záver:
Po predstavení naozaj prišla opäť režisérka Katka, ale diváci sa nejak k otázkam nemali... iba jeden sa zmohol a aj to sa mu ten film zdal nejaký slabý. Ale Katka mu dobre povedala... nech si skúsi natočiť na slovensku film s veľmi malým rozpočtom... Film sa natáčal päť rokov a lepšie to už jednoducho byť nemohlo.
Ja som mal tiež zopár otázok, ale tie som nechcel verejne diskutovať, tak som po rozpustení divákov vybehol za Katkou, ale si ju stihla odchytiť nejaká novinárka na rozhovor, a tak som asi 15 minút musel čakať kým skončia. Riadna nervozita sa ma chystala, ale v duchu som si stále opakoval, čo sa chcem spýtať, a že to dobre dopadne...
A veru aj dopadlo. Dozvedel som sa, čo som chcel a zároveň vyjadril, že jej film na mňa veľmi zapôsobil... čomu sa potešila, lebo mala, ako z každého predvádzania, strašnú trému. Škoda, že viacero divákov to nedalo najavo... aspoň potlesk mohol byť na konci.
Takýto úžasný zážitok som teda už veľmi dávno necítil. Pozitívne emócie vo mne kolujú ešte stále... videl som super film a ešte k tomu som si pokecal aj so živou režisérkou... no priznajme si, toto človeka nepostretne len tak.
No... ešte keby tam bola aj Zuzka... asi by to bola priam fantázia, ale veď musím si niečo šetriť aj nabudúce. Zatiaľ sa teším aspoň na DVD...
